Trochu nadväzujem na prvý blog (ak sa dá nájsť). Keďže som na ceste k pochopeniu seba samého, tak môžem začať meniť veci. Ale vôbec nie je jednoduché spraviť ani tento prvý krok takým spôsobom, aby bol na osoh. Aby som to dokázal, potrebujem pomoc mnohých ľudí, otvoriť priestor na realizáciu nových zámerov a vôľu vytrvať. Práve teraz som tlačený kamarátmi do takýchto zmien produktívnym a efektívnym využívaním času. Má to dospieť až k návyku na efektívny spôsob života, ktorý nakoniec nebude potrebovať žiadny „násilný“ time management, lebo si na to človek navykne.

Je to procesná zmena, čo znamená, že sa nedeje naraz a uvedomujem si, že jedným z mojich dlhotrvajúcich problémov je vytrvalosť. Dostatočne dlhý čas je relatívny pojem, ale popravde so všetkým po čase prestávam, všetko ustupuje do úzadia pohodliu, pretože pohodlie je lákavé.

Pohodlie je fajn, pretože pre nečinného človeka znamená útočisko a bezpečie. Je predpoklad, že sa v tejto oblasti nezraní, nenatrafí na žiadne ohrozenie ale zároveň zostane v zabehnutých chodníčkoch, bez dobrodružstva, bezo zmeny; všetko tečie medzi prsty, všetko stratí, nič nezíska, nič nerozdá. Táto vízia už nie je pohodová a vlastne sa jej dosť desím už dlhú dobu. Tak som zvedavý, či pomôžu práve nabiehajúce procesné zmeny.

Ale netreba zostať len pri efektívnejšom využívaní času. Ďalšou nevyhnutnou vecou je zmieriť sa sám so sebou. Samotné objavenie a pochopenie svojho ja je prvá vec, ale potom to treba uznať, zmieriť sa s tým a začať sa mať rád. Ja som sa mával rád tak na polovicu. Občas som sa potľapkal po ramene s hrdosťou,  že jak mi to myslí, ale častejšie som zúfalý z toho, aký účinok malo moje konanie, skrátka, čo všetko som spravil zle. Ono minulosť sa zmeniť nedá. Nie je úplne statická, pretože si ju ľudia dokážu prekrútiť a prispôsobiť, vybrať to čo chcú, ale stále zostáva za nami. Dá sa z nej však vychádzať a učiť sa z chýb a aj z úspechov. A objavenie seba pre mňa znamená ohliadnuť sa na minulé konanie, na ciele stanovené do budúcnosti a pozrieť sa, ako sa chovám v prítomnosti.

Áno, mať sa rád za toto. Keď sa pozriem na seba v tej minulosti a môžem povedať, že som robil veci najlepšie ako som vedel. V budúcnosti to možno nebudem konať rovnako ako predtým, možno sa poučím z minulosti, ale nič to nemení na tom, že doteraz som to robil všetko, čo sa dalo. Toto je pohľad indiánskeho kmeňa na človeka. Je oveľa komplexnejší a obsiahlejší a vybral som len krátky úryvok.

Dá sa žiť každú hodinu tak, ako by to mala byť tá posledná? Kto ho vie a nakoniec, aj tak sa pri tejto otázke v trochu inom znení ľudia nanajvýš pozastavia. Ale dá sa žiť tak, aby sa človek za seba nemusel  hanbiť.