Trochu nadväzujem na prvý blog (ak sa dá nájsť). Keďže
som na ceste k pochopeniu seba samého, tak môžem začať meniť veci. Ale
vôbec nie je jednoduché spraviť ani tento prvý krok takým spôsobom, aby bol na
osoh. Aby som to dokázal, potrebujem pomoc mnohých ľudí, otvoriť priestor na realizáciu
nových zámerov a vôľu vytrvať. Práve teraz som tlačený kamarátmi do
takýchto zmien produktívnym a efektívnym využívaním času. Má to dospieť až
k návyku na efektívny spôsob života, ktorý nakoniec nebude potrebovať
žiadny „násilný“ time management, lebo si na to človek navykne.
Je to procesná zmena, čo znamená, že sa nedeje
naraz a uvedomujem si, že jedným z mojich dlhotrvajúcich problémov je
vytrvalosť. Dostatočne dlhý čas je relatívny pojem, ale popravde so všetkým po
čase prestávam, všetko ustupuje do úzadia pohodliu, pretože pohodlie je lákavé.
Pohodlie je fajn, pretože pre nečinného človeka
znamená útočisko a bezpečie. Je predpoklad, že sa v tejto oblasti
nezraní, nenatrafí na žiadne ohrozenie ale zároveň zostane v zabehnutých chodníčkoch,
bez dobrodružstva, bezo zmeny; všetko tečie medzi prsty, všetko stratí, nič
nezíska, nič nerozdá. Táto vízia už nie je pohodová a vlastne sa jej dosť
desím už dlhú dobu. Tak som zvedavý, či pomôžu práve nabiehajúce procesné
zmeny.
Ale netreba zostať len pri efektívnejšom využívaní
času. Ďalšou nevyhnutnou vecou je zmieriť sa sám so sebou. Samotné objavenie a pochopenie
svojho ja je prvá vec, ale potom to treba uznať, zmieriť sa s tým a začať
sa mať rád. Ja som sa mával rád tak na polovicu. Občas som sa potľapkal po
ramene s hrdosťou, že jak mi to
myslí, ale častejšie som zúfalý z toho, aký účinok malo moje konanie,
skrátka, čo všetko som spravil zle. Ono minulosť sa zmeniť nedá. Nie je úplne
statická, pretože si ju ľudia dokážu prekrútiť a prispôsobiť, vybrať to čo
chcú, ale stále zostáva za nami. Dá sa z nej však vychádzať a učiť sa
z chýb a aj z úspechov. A objavenie seba pre mňa znamená
ohliadnuť sa na minulé konanie, na ciele stanovené do budúcnosti a pozrieť
sa, ako sa chovám v prítomnosti.
Áno, mať sa rád za toto. Keď sa pozriem na seba v tej
minulosti a môžem povedať, že som robil veci najlepšie ako som vedel. V budúcnosti
to možno nebudem konať rovnako ako predtým, možno sa poučím z minulosti,
ale nič to nemení na tom, že doteraz som to robil všetko, čo sa dalo. Toto je
pohľad indiánskeho kmeňa na človeka. Je oveľa komplexnejší a obsiahlejší a vybral
som len krátky úryvok.
Dá sa žiť každú hodinu tak, ako by to mala byť tá posledná?
Kto ho vie a nakoniec, aj tak sa pri tejto otázke v trochu inom znení
ľudia nanajvýš pozastavia. Ale dá sa žiť tak, aby sa človek za seba
nemusel hanbiť.
